Na každom obale krmiva nájdeme slovíčko „popol“. Nejedného z nás napadlo, prečo sa do krmiva vlastne taký popol pridáva? Chcú na nás výrobcovia krmív ušetriť, pridávajú do krmív zvyšky v rámci výroby, alebo im rovno kominári predávajú sadze vymetené z komínov? Alebo ako to teda vlastne je? Každý sme sa s týmto termínom niekedy stretli a zarazilo nás to, avšak nakoniec sme to prešli mávnutím ruky a povedali si, že keď sa táto hodnota objavuje všade, nebude asi nijako nebezpečná a krmivo sme kúpili. Len málo z nás si potom doma sadlo a začalo „googliť“, čo to vlastne ten popol je. Vy, ktorí viete = BINGO. A vám, ktorí s týmto slovíčkom ešte nemáte úplne jasno, pokúsime sa vám termín objasniť. „Popol, hrubý popol a pod.“, je termín, ktorý nám hovorí, koľko minerálnych látok je v krmive obsiahnuté. A prečo teda popol? Je to prosté. Hodnota minerálnych látok sa získava po úplnom spálení určitého množstva krmiva. Ako všetci vieme, železo v bežnom ohníku nespálime. A preto ani ďalšie minerálne látky nie sú spáliteľné. Preto, keď si vezmeme napríklad 100 g granúl, necháme ich spáliť (pri jasne daných podmienkach – viď. nižšie*) a po spálení nám zostane 7 g popola, obsahuje krmivo 7% popolovín (táto hodnota sa potom uvádza na obal). Čo možno do popola teda zaradiť? Napríklad už spomínané železo, ale aj vápnik, sodík, fosfor, meď a ďalšie minerálne látky. Na záver možno teda povedať, že popol sa do krmiva nepridáva, ale je súčasťou použitých surovín v krmive. A rovnako ako na obsah bielkovín by sme teda mali pozerať na obsah popolovín, ktorý by nemal byť nijako vysoký, ale ani nízky (okolo 6 – 8% je dnes najčastejšia hodnota). * stanovenie prebieha bezplameňovým spálením vzorky v keramickom tégliku. Najprv dôjde k usušeniu vzorky pri teplote 103°C po dobu 24 hod. a následne jeho spáleniu pri teplote 550°C. Spaľovanie prebieha tak dlho, kým vzorka nemá svetlosivú až bielu farbu = vzhľad popola a odtiaľ aj názov „popoloviny“.

Psia puberta je vec, ktorá potrápi nejedného majiteľa. Z roztomilého šteniatka je zrazu dlhonohý dlhoš, ktorého akoby vám niekto vymenil. Nepočúva, hnevá, uteká… Ale musí to tak byť? Predovšetkým je potrebné si povedať, že puberta je prirodzenou súčasťou vývoja psích aj ľudských jedincov. A ako takú je potrebné ju brať. Ako prirodzenú. V našej kultúre býva puberta často považovaná za niečo zlé a obťažujúce. A nezáleží, či pritom hovoríme o deťoch, alebo psoch. Sú to „nevychovaní pubertiaci, mlátia s nimi hormóny a už by sa mali láskavo upokojiť!“ Koľkokrát ste niečo z toho počuli, alebo dokonca sami použili? Ak ale o puberte budeme zmýšľať takto, bude to pre nás skutočné utrpenie. A bude to skutočné utrpenie aj pre nášho psa. Ja si z vlastnej puberty spomínam na dva výrazné momenty. Ten prvý prišiel hneď na začiatku. Išla som autobusom domov zo školy a premýšľala o všetkom, čo sa dnes v škole udialo, čo kto povedal, ako to asi myslel, čo bude, až prídem domov… A potom som si povedala: „A dosť! Prečo o tom furt premýšľaš? Poslednou dobou neustále o všetkom premýšľaš! Veď to bola taká pohoda, keď si o ničom nepremýšľala a brala veci tak, ako prišli.“ No áno, hovoriť som si to mohla, ale už nikdy to nebolo ako predtým. V určitom veku proste príde puberta, hormóny začnú pracovať a všetko je nové, iné, zložité… Druhým momentom bola hádka s mamkou. Poslala ma s odpadkovým košom a ja som sa rozčúlila, že s ním chodím stále len ja a sestra si vždy nájde výhovorku. Fakt som vybuchla, kričala som na ňu a - no, mala som to, čo asi všetci nazveme „pubertálnym výstupom.“ A viete čo? Cítila som sa hrozne! Ja sa tak chovať nechcela. Nechcela som riešiť také hlúposti, nechcela som kričať, nechcela som, aby mi stúpol tlak, vyplavili sa stresové hormóny. Bolo to všetko hrozne nepríjemné po psychickej aj fyzickej stránke. Navyše sa výstup odohral na chodbe panelového domu a ja skončila s tým, že som musela utiecť o poschodie vyššie, sadnúť si na schody, plakať a čakať, až sa mi stresové hormóny dostanú zase do nejakých prijateľných medzí. Nechcela som, aby ma každý počul, aby ma videli tí, čo vyjdú von. Ale nedokázala som v tej chvíli konať inak. My ale väčšinou nepremýšľame, ako sa dotyčný cíti a prečo koná tak, ako koná. My vidíme len to, že je to pre nás obťažujúce. Že s ním „mláti puberta“. Psy sú na tom rovnako ako ľudia. Oni si nemôžu vybrať, či pubertu mať budú alebo nebudú a ani to, ako presne bude prebiehať. V určitom veku sa v ich tele začínajú objavovať hormóny, telo na ne začína reagovať, všetko je zrazu iné a často veľmi zložité. Takže to, že sa k tejto jeho zmene budete stavať odmietavo a pohŕdavo ničomu nepomôžete. Naopak tým akurát prehlbujete priepasť vznikajúcu medzi vami. Ja viem, že je to so psami v puberte ťažké. Ohluchnú, prestanú reagovať na povely a správajú sa často úplne nepredvídateľne. Ale skúste sa moc nerozčuľovať. Namiesto toho s tým počítajte. Psa si zaistite vodítkom či dlhým povrazom. Predídete tak mnohým problémom a nepríjemnostiam. A buďte trpezliví. To neznamená čakať, až to všetko prejde. Trénujte ďalej, hľadajte nové spôsoby motivácie, zvykajte psa na rozptýlenie, ale buďte pri tom trpezliví. Pes vám nerobí naschvály. Robí len to, čo robí. Čo je pre neho prirodzené. U fen často dochádza k obrovskému upokojeniu po prvom či druhom háraní. U psov to tak jednoduché nebýva. Ale celkovo najlepších zmien v správaní sa dočkáte až s dospelosťou. Až sa pes vyrovná so svojím telom, hlavou aj svetom okolo neho. A to nie je niečo, čo by prišlo za pár týždňov alebo za pár mesiacov. Ale v závislosti na plemene je to otázka niekoľkých rokov. Do tej doby buďte trpezliví a sústreďte sa na to, aký skvelý ten váš pes je. Akého parádneho v ňom máte parťáka. Aj keď sa práve zdá, že ste pre neho tým najposlednejším na svete. A predovšetkým mu buďte oporou. Ukážte mu svet a dajte mu priestor robiť chyby. Majte pochopenie. Nespěchajte na svetové výkony. Pubertu sme mali všetci, tak ju doprajme aj našim psom. Vychovávajte ich, trénujte, bez toho sa nič nezmení ani s dospelosťou. Ale buďte trpezliví a predvídajte aj nepredvídateľné. To je to najlepšie, čo môžete s psou pubertou urobiť.

Ťahanie na vodítku môže byť spôsobené mnohými vecami: pes prehnane reaguje na okolie, či už z radosti, agresivity alebo strachu; pes nie je zvyknutý na dané prostredie a je príliš rozptýlený; nikto ho nenaučil, ako sa má na vodítku správať a ďalšie. A jednou z príčin, o ktorej mnoho majiteľov nevie, je tiež výber nevhodného vybavenia. Veľkým problémom bývajú príliš krátke vodítka. Pes sa počas prechádzky potrebuje zoznamovať s okolím a informovať o možných nebezpečenstvách, zdrojoch potravy a ďalších dôležitých veciach. To je prirodzené. My to ostatne robíme rovnako, keď vyjdeme von a rozhliadame sa. Psy sa ale na rozdiel od ľudí neorientujú toľko zrakom. Dominantným zmyslom je u nich čuch. Preto potrebujú veci očuchávať. Pomocou svojho nosa zisťujú, kto tade prešiel pred nimi a aký bol. Či si na neho majú dať pozor, alebo to je neškodný starček. Vedia, kto kde značkoval, a rozhodujú sa, či majú jeho značku prekryť alebo radšej nie. A vedia tiež, či tade nebežalo niečo na zjedenie a ak áno, tak pred akou dobou. Psy dokážu svojím nosom prijať oveľa viac informácií, než my očami. Potrebujú ale na to priestor. Potrebujú mať možnosť očuchať trávu popri ceste, označkovať strom, preveriť aspoň časť zanechanej stopy. A to im krátke vodítka často neumožňujú. Pritom nepotrebujú príliš. Veľmi často odstráni veľkú časť ťažkostí s ťahaním iba o niečo dlhšie vodítko. Na bežnú prechádzku mestom bude ideálne vodítko o dĺžke 2-3 metre. To psovi poskytne dostatok priestoru na skúmanie a vy si ho v prípade potreby ľahko skráťte. Ideálne je také vodítko aj pri práci s reaktívnymi psami, ktorým dáva pocit väčšej slobody a bezpečia. Ako by mohli kedykoľvek z nepríjemnej situácie utiecť. Pri jeho výbere sa ale neriadte iba dĺžkou, ale aj šírkou a materiálom. Je potrebné voliť také vodítko, ktoré psa udrží a vám padne dobre do ruky. Úzke vodítka sa naopak do ruky často zarezávajú a znemožňujú tým pevné držanie. Druhou nevyhnutnosťou je potom postroj či obojok. U psov, ktorí na vodítku ťahajú či vyrážajú nečakane vpred, odporúčam použitie dobre padnúceho postroja. Ten ochráni citlivé časti ich krku, ktoré v ťahu často veľmi trpia. Bohužiaľ ťažkosti s preťaženou krčnou chrbticou či namáhanou štítnou žľazou sa väčšinou ukážu až po dlhšej dobe. V momente, keď už sú zdravotné ťažkosti psa neúnosné a je potrebné prejsť okamžite k drahému a náročnému liečeniu. Aj postroj vám ale môže pomôcť pri odnaučovaní ťahania. Hoci sa psovi v postroji ťahá ľahšie, ak naň nie je zvyknutý, môže na ňom spočiatku naopak neťahať. Je to dané tým, že zrazu cíti ťah a trenie na nezvyklých častiach tela. Je to podobné, ako keď si malé šteniatko zvyká na obojok. Často zastavuje, nechce ísť ďalej, škriabe sa. Podobne mnoho psov na postroji neťahá. Toto obdobie ale pravdepodobne nepotrvá večne. Nakoniec si pes na postroj zvykne a bude ťahať aj na ňom. Ak ale s postrojom začínate, môže to byť obrovská pomoc. Potom už stačí len psa podporovať v pokojnej chôdzi na vodítku, dostatočne odmeňovať a pes sa všetko veľmi rýchlo naučí. Samozrejme dlhšie vodítko a postroj nebudú vždy riešením a u mnohých psov bude potrebný dôsledný tréning. Veľmi často sa ale u svojich klientov stretávam s tým, že práve tieto dva prvky vyriešia naozaj veľký diel ťažkostí spojených s ťahaním na vodítku.

Existuje veľa a veľa rád o tom, ako žiť so psami, ako ich cvičiť, ako im byť „dobrým vodcom“. Často protichodných. Podľa mňa je najdôležitejšia jedna jediná. Nebojujte. Nehádajte sa so svojím psom, nesnažte sa ho oklamať a príliš nediskutujte. Skúste si spomenúť na niekoho vo svojom živote, kto pre vás samotných bol dobrým vodcom. Kto vás učil, inšpiroval a v jeho blízkosti ste sa cítili dobre, slobodne a radi ste s ním spolupracovali. Pre niekoho to bol rodič, pre iného obľúbený učiteľ, vychovávateľ, vedúci v krúžku či na detskom tábore… Spomeňte si na neho a povedzte mi, aký bol. Ja si trúfam hádať, že bol pokojný. Nebol to výbušný rapl, nenadával pre každú hlúposť, vlastne nenadával skoro vôbec. Vedeli sa smiať a bola s ním zábava, ale keď niečo povedal, tak to platilo. Nie preto, že by ste sa ho báli. Nie preto, že by vám hrozil trestom, alebo trestal neposlušnosť. Proste preto, že to povedal. Vedeli ste, že nehovorí veci, ktoré nemyslí vážne, alebo ktoré nie sú dôležité. Neposielal vás spať, aby mal od vás pokoj, ale pretože už ste boli vy aj on unavení a bolo potrebné sa vyspať. Nedával vám úlohy, ktoré boli príliš ťažké, aby vám potom nadával pre chyby. Ale dával vám úlohy tak ťažké, aby vám ukázal, že dokážete oveľa viac, než si myslíte. A podporoval vás pri ich plnení. Viedol vás k novým činnostiam, novým zručnostiam. So záujmom ste sa od neho učili a tešili sa na každú ďalšiu lekciu. A určite sa s vami nikdy nehádal. Nesnažil sa vás oklamať. Bol priamy a spravodlivý a vždy ste vedeli, na čom ste. Niekedy sa tiež hneval. Ale nehneval sa bezdôvodne a nehneval sa dlho. Bol spravodlivý a dokázal uznať vlastnú chybu. A nehádal sa s vami. Nesnažil sa vás provokovať alebo oklamať. Nebojoval s tým, čo ste chceli vy, alebo akí ste vo svojej povahe. Namiesto toho hľadal kompromisy a cesty, ako môžete byť šťastní obaja. A presne takého vodcu si zaslúži aj váš pes. Musím povedať, že je mi naozaj smutno z toho, koľkokrát za mnou ľudia prídu s tým, že sa psa snažia v kdečom oklamať a čudujú sa, že to nefunguje. Ako nespravodlivo s ním jednajú a myslia si, že si toho nevšimne. Ak čítate tieto riadky, asi nie ste človek, ktorý by si chcel na psovi vybíjať svoje frustrácie. Ktorý by nebral psa ako partnera a priateľa. Napriek tomu sa k nim veľmi často tak nesprávame. Ak pes robí niečo, čo sa vám nepáči, čo urobíte? Potrestáte ho? Ani by som nedokázala spočítať, koľkokrát sa ma ľudia opýtali na to, ako majú psa správne potrestať. Ale len naozaj malá časť ľudí sa opýta, ako to majú psa skutočne naučiť. Akoby to bola len jeho chyba. Akoby všetka zodpovednosť padla len na neho a im nezostalo nič iné, než ho potrestať. Pritom sami neprijali zodpovednosť za to, správne správanie psa naučiť. Nepremýšľali nad tým, že každá chyba je predovšetkým ich chyba, nie chyba ich psa. Precenenili ho, neodhadli situáciu, nenaučili správanie dostatočne dobre. A alebo sa proste len nezmierili s tým, že všetci robíme chyby. Prosím, nebojujte so svojimi psami. Hľadajte spoločnú cestu.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. A u psov to platí rovnako ako u ľudí. Majú radi svoje zvyky, svoje istoty a svoju pravidelnosť. Pomáha im to, cítiť sa bezpečne a dobre. A toho by bola škoda nevyužiť! Bázlivým psom veľmi pomáha stereotyp. Pravidelný režim, dobre známe miesto na odpočinok, prechádzky na rovnaké miesta. Práve týmto stereotypom im môžeme pomôcť sa v bežnom živote cítiť pokojne a sebavedome. Naopak u príliš suverénnych jedincov si môžeme pomôcť tým, že im tento stereotyp narušíme. Budeme ich veľa brať na nové, nezvyčajné miesta, meniť denný režim, alebo často prať pelech. Určité zvyky nám zase môžu pomôcť v ovládateľnosti. Ak je váš pes zvyknutý, že po príchode z práce, venčí skôr on vás, než vy jeho, bude naozaj ťažké jeho správanie v túto chvíľu meniť. Naopak, ak sa vám podarí vytvoriť zvyk, že pes sa sústredí na vás už pri odchode z domu, že si vonku navzájom venujete veľa pozornosti a spolupracujete, bude jednoduché s ním spolupracovať, aj keď práve nemáte náladu. Často toto vídam na cvičisku. Na začiatku je pes, ktorý vôbec nevníma svojich majiteľov, neberie si maškrty, ignoruje hračky. A my musíme vynaložiť naozaj veľké úsilie na to, aby si zvykol, nám tú pozornosť venovať, hrať sa s nami, alebo cvičiť pre maškrty. Ale akonáhle si pes zvykne, práca sa stáva strašne jednoduchou. Na hračku nemusíme dlho upozorňovať, stačí ju psovi ukázať. Maškrty už nemusia byť voňavé údeniny, ale stačia obyčajné granulky a pes je už dopredu pripravený s nami spolupracovať. Nehovorím, že je jednoduché taký zvyk vytvoriť. Ale ak vytrváte, strašne veľa sa vám to vráti. Každý dobrý zvyk vám výrazne uľahčí prácu do budúcnosti. A je jedno, či je to zvyk, že vám pes vonku venuje pozornosť, že je zvyknutý si s vami vonku hrať, alebo si iba zvykne, že pred cestou sa má zastaviť. Je to zvyk a ten je železná košeľa. Ak ho vybudujete, bude sa ho pes len veľmi ťažko zbavovať. A veľmi pomôcť môžu aj malé rituály, ktoré psa pripravia na nasledujúce udalosti. Môže to byť príprava tréningových pomôcok. Moji psi veľmi dobre poznajú, kedy pripravujem stopovaciu šnúru na prechádzku, a kedy pripravujem stopovaciu šnúru na prácu na stope. Kedy sa ideme prejsť a kedy cvičiť. Kedy chcem, aby hľadali odhodený predmet a kedy pracovali na stope. Jednoducho preto, že sa u každej tej činnosti správam trochu inak a vždy rovnako. Už dopredu ich tak pripravím na to, čo bude nasledovať. A oni vedia. Sami sa vnútorne pripravia a práca s nimi je potom oveľa jednoduchšia. Mnoho ľudí povie, že pes musí poslúchať a pracovať stále rovnako. Ale ani my nepodávame stále rovnaké výkony. Je niečo iné odpovedať dopoludnia v pracovný deň na e-mail a robiť to isté v nedeľu po obede. Aj keď to nie je nič náročné, naša chuť do práce, ochota, nasadenie a vypracovanie e-mailu budú rozličné. A to isté platí u psov. Nehovorím, že môžete chcieť po psovi zastavenie pred cestou iba na dobre známych miestach, kde má zvyk dobre zažitý. Ale bude to tam najľahšie. A ak to budete trénovať naozaj len na pár vybraných miestach, pes to nezovšeobecní na každú cestu, to je treba si uvedomiť. Rovnako tak, ak vám pes pravidelne na začiatku prechádzky ťahá zbesilo za vodítko, nevenuje vám najmenšiu pozornosť a očucháva každý roh, bude lepšie začať tým, že zmeníte celé toto správanie a postupne ho nahradíte pozornosťou, než sa sústrediť iba na pokojnú chôdzu na vodítku. Šárka Ševčíková Ozzoteam.cz